Ako kresťan verím, že utrpenie ako dôsledok sa v živote prejavuje aj ako trest za moje hriechy a hriechy iných, ktorí priamo alebo nepriamo ovplyvňujú môj život. Sú to každodenné a aj závažné rozhodnutia mnohých často neznámych ľudí. Nie je to tak žeby Boh niekoho trestal, hriech sám je trestom, a stáva sa naším pánom, a prichádza utrpenie. Rodičia sa rozvedú, ale trpia aj deti. Tak aj my všetci trpíme a žijeme v štáte a spoločnosti, ktorá je poznačená hriechmi iných.
Čo ma však v týchto dňoch pôstu zaujíma viac je utrpenie ako príčina vecí.
Prečo Boh dopúšťa utrpenie?
Kde bol a je ten dobrý Stvoriteľ, ktorý všetko urobil dobré keď vraždia nevinného človeka?
Paralela s Božím synom sa priam natíska. Čestný, dobrý človek, ktorý zomrie pre ľudskú zlobu.
A skončí tam, kde chceli mať aj jeho Syna.
V hrobe.
Ľudia, ktorí ho milovali trpia a plačú, ktorí ho nasledovali sú zastrašení a nahnevaní, tí ktorí ho tam chceli mať sú ticho.
Preto ju ja vyvábim, zavediem ju na púšť a prehovorím k jej srdcu. (Oz 2,16)
Tento citát mi utkvel v pamäti z jednej kázne a veľa som o ňom premýšľal. Možno je to tak, že náš milý Boh vedome na náš dopúšťa utrpenie, aby sme vyšli na púšť, do samoty nášho srdca a videli (s)pád našich životov.
Možno je to choroba, alebo nehoda, bieda, hmotná núdza, smrť blízkeho, niečo čo nás prebudí a prinúti zamyslieť sa.
Bolo smutné vidieť reakcie našich politikov, jeden ponúkal milión, iný odvoláva toho prvého, niekto nespí lebo pátra. Ja osobne som sa za Jána Kuciaka pomodlil.
Dúfam a verím, že aj s Jánom Kuciakom má Boh plán a že aj jeho smrť poslúži na dobré a prebudí v nás všetkých túžbu a činy po spravodlivosti, morálke a statočných ľudoch v nás samých aj vo vedení štátu.